Race through Slovakia

„Takého zničeného som ťa ešte nevidela,“ povedala mi manželka hneď po príchode domov. A viete čo? Bolo to presne tak, ako to má byť. Ale poďme pekne od začiatku.

Race Through Slovakia sú ultra cyklistické preteky, ktoré vás preženú krížom cez Slovensko (a trochu aj za hranice – a pravdepodobne aj za tie vaše). Tento rok išlo už o druhý oficiálny ročník – teda ak rátame aj ten „nultý“ v roku 2023. Pretekári si mohli vybrať medzi dvomi trasami: „tisícka“ so siedmimi povinnými úsekmi, alebo „šesťstopäťdesiatka“ so štyrmi. Ako ultra-nováčik som si vybral tú kratšiu. Takú „detskú trasu“, ako som ju sám nazval.

Plánovanie alias najdlhší tetris v živote

S plánovaním som začal v predstihu – pretože keď sa máš bicyklovať takmer 700 kilometrov, nechceš nič nechať na náhodu. Pomohol mi Komoot, cez ktorý som si vyskladal trasu s parametrami 692 km a 8 900 nastúpaných metrov.

Ako bikepacker-začiatočník som sa rozhodol pre civilizovanejší prístup: žiadne spanie v spacáku pod hviezdami ani heroické nonstop jazdy ako niektorí „bohovia“ ultra cyklistiky. Ubytovanie, posteľ a sprcha – to bol môj štýl.

Výbava – Cestujem naľahko (len tri tašky, bundu na Arktídu a pyžamo)

Môj Canyon Aeroad zrazu nabral na hmotnosti aj na objeme. Ovešal som ho troma taškami AGU – podsedlová (10 litrov), rámová taška (3 litre) a vodoodolná taška na rajdy. Najviac zaberalo oblečenie. Človek predsa nikdy nevie, kedy sa mu zíde Deep Winter softshellka alebo merino nákrčník.

A tak som zbalil oblečenie do každého počasia okrem tropickej búrky. Od dvoch baselayerov (s krátkym a dlhým rukávom), cez dresy Distance a Signature merino s dlhým rukávom, vestu, dvoje bib shorts Signature Thermal a Distance Cargo Wool, rukavice a návleky na tretry do dažďa, až po pyžamové nohavice, lebo aj ultracyklista si zaslúži pohodlný spánok.

Povinná výbava bola jasná – prilba, reflexná vesta (alebo pásy, ak sa chceš hrať na diskotéku), dve predné a dve zadné svetlá. Spoliehať sa 700 kilometrov na to, že sa nič nepokazí? Haha, dobrý vtip. Tak som si pribalil multikľúč s nitovačkou, CO₂ pumpu s troma bombičkami, dve TPU duše (ľahšie, skladnejšie ako butylénky), malú ručnú pumpu, pár metrov elektrikárskej pásky (MacGyver style) a zopár plastových sťahovačiek.

Lebo nikdy nevieš, kedy ti niečo začne visieť alebo vibrovať ako techno stage. No a keďže noc má svoj špeciálny vibe a svetlá zvyknú zhasnúť v najmenej vhodnej chvíli, powerbanka bola „must have“.

Čo sa týka jedla – žiadne kulinárske experimenty. Overená klasika: pečivo s nátierkami, šunkou, salámou a syrom. Jednoducho to, čo mi chutí aj bez toho, aby som bol 600 km od domova s tepom 150. Pribalil som aj pár energetických tyčiniek, flapjacky, gély a elektrolyty (lebo profík predsa elektrolytuje). Ako snack som vyjedal gumené cukríky a orechy – tie mi však nejako nešli dole krkom, takže som ich prakticky len odviezol na výlet a doma im urobil slávnostné privítanie po návrate.

Keď Garmin ukázal okolo 130 km, prišla prvá menšia kríza.

Celý servis išiel do rámovej tašky, jedlo som zmestil do rajdovej. A čo voda? Iba dva 500 ml bidony. Viac by som do svojho S-kového rámu spolu s rámovou taškou nenapchal ani páčidlom. Meteorológovia našťastie nehlásili horúčavy, tak som veril, že tento minimalistický hydrosystém nebude dôvodom môjho cyklistického zrútenia.

Deň 1 – Vtípky, gravelové úseky a Sitno ako trest

Ráno 6:45, prichádzam na štart pri Pradiarni a už to tam bzučí ako úľ pred odletom. Podľa dodávky plnej vakov som zrejme jeden z posledných, čo si tu ešte niečo odkladá. Odovzdávam svoje elegantné modré vrece a užívam si predštartový pokoj. Žiadny testosterón vo vzduchu, žiadne nervózne dupanie do pedálov – proste iná liga ako klasické cestné preteky. Tu to vyzerá ako skupinový výlet s vážnym cieľom a dobrým playlistom.

Organizátor nás ešte stihne poinformovať o prejazde mestom. Presne o 7:00 štartujeme. Počasie je ako z katalógu – slnko lenivo lezie spoza oblakov, vietor ani nepípne. Pelotón sa pohodovo vlní mestom, ja sa držím v prvej polovici a spoznávam známe tváre. Stíhame aj niekoľko vtipov o tom, aké „krásne“ to celé bude – ešte sme mali chuť na humor.

Za Karpatmi sa to už trhá, v Limbachu ideme v malých skupinkách a všetci si asi ešte šetria slová aj nohy. V Pustých Úľanoch opúšťam skupinu a púšťam sa na svoju prvú gravelovú skratku. Ešte predtým však technická prestávka (cyklo-eticky povedané: cikpauza) a okolo mňa sviští Fero Koseček. Doťahujem ho a vyzvedám, čo na tú skratku hovorí. Vraj tadiaľ nedávno išiel a je to „akurát na defekt“. Fajn, hovorím si, to znie sľubne – veď ju ide aj on.

Trochu nás to vytriaslo, ale konečne zábava. Mám rád tieto úseky, aj keď jazda s naloženým bicyklom je trochu iný šport. V Seredi sa Fero zastavuje na pumpe a ja pokračujem sólo. Nasleduje ďalšia skratka cez Patu – tentoraz Fero sľúbil, že je to zjazdnejšie. A mal pravdu. Taká hladká, že som ju skoro minul. Musel som sa vrátiť 20 metrov, ale stálo to za to – čistá gravelová poézia.


Vo Veľkom Záluží ma osvietila pražiareň kávy – ako keby vedeli, že prídem. Dám si double espresso, mením bundu za krátky dres s vestou a sledujem, ako ma obiehajú ďalší jazdci. Poslední z nich boli Denisa a Filip, ktorí valili tisícku. Pridávam sa k nim na úsek do Nitry. Filip trochu ľutuje, že si nedal tú kávu so mnou – vraj myslel, že majú zatvorené. V Nitre idú do Lidla doplniť zásoby a ja pokračujem svojou cestou.

Za Beladicami, keď Garmin ukázal okolo 130 km, prišla prvá menšia kríza. Roviny, ktoré sa tiahli až na obzor, ma príliš nebrali. Tak som to skúsil zajesť – lepeňák za jazdy, hlava dole, nohy točia. Čo iné robiť, že?

Za Hronským Beňadikom dobieham Leeho Darwela, s ktorým som sa rozdelil už pri prvej gravelovej odbočke. Spolu prichádzame do Novej Bane, kde sa zastavíme v prvom „krmelci“, ako to výstižne nazval Milan Ruttkay. On s Marošom Kolomazníkom sa mi stratili z dohľadu už v Karpatoch.


Po občerstvení pokračujeme do druhej povinnej sekcie: Banská Štiavnica Parkour. Buď za to mohla Cola, alebo prostredie, ale zrazu ma to znova baví. Stúpania mi zatiaľ neprekážajú a nálada je skvelá. Pred vrcholom začínam unikať Leeovi a dobieham Lukáša Štefánika. Spolu prechádzame Pukanec, Jabloňovce, Baďan, ale v stúpaní si opäť idem svoje. Psychicky mi tieto krátke spolujazdy veľmi pomáhajú – človek zrazu nie je len opustená bodka na mape.

Za Prenčovom sa začínam mentálne pripravovať na Sitno – najhoršie stúpanie dňa. Už som ho kedysi šliapal, ale nie s naloženým bikom a s 200 km v nohách. Teraz to nebude len tak. Dávam si prvý gél a povzdychnem si. Ten záver stúpania je brutálny – posledný kilometer takmer stále nad 15 %, miestami vyše 20 %. Peklíčko.


Našťastie hore nebol nikto z organizátorov, lebo moje výrazy by boli nepublikovateľné. Na chate si dávam pauzu, lepeňák a ide sa dolu. Takmer na spodku stretávam Maroša a Milana – vraj defekt. Vravím si: „Čo tu robíte, veď vy ste mali byť už za hranicami!“ Zjazdíme spolu zvyšok a v Štiavnici si ešte dáme kávu. Plánujeme, kam až dnes dôjdeme. Ja mám booknuté Kováčovce, oni chcú skúsiť do Salgótarjánu alebo až do Egeru.

Po káve nasadzujeme svetlá, vesty a v duchu „už len z kopca“ vyrážame. Realita? Hneď za Štiavnicou hore-dolu ako na horskej dráhe až po Čebovce. Tam sa lúčime, chalani pokračujú na juh, ja si idem svojich posledných 30 km.

Už je tma a jazda po neznámych cestách má iný šmrnc – adrenalín mi vyletel, únava zmizla. Do Kováčoviec dorážam okolo 22:30. Dávam si skromnú večeru, polku nealko piva, pretriedim fotky a ani neviem ako, a spím.

Denný súčet: 304,53 km, 4 411 nastúpaných metrov, moving time 13:23:58, celkový čas 15:36:12. Slabý začiatok, povedal by niekto.

Deň 2 – Bükki, betónové zátarasy a líška-zlodejka

Budík som si nastaviť nemusel – o 4:30 ma prebudil štebot vtákov. Po iných nociach by som to možno nazval romantikou, ale teraz ma čakalo jediné: obliecť sa, naskočiť na bike a pokračovať tam, kde som včera skončil. Nohy ešte neprotestovali, ale ani nevykrikovali od radosti.

Hneď ráno ma však prebrala správa, že Roman Facuna, minuloročný víťaz krátkej trasy, odstúpil. Vraj v noci v Bükki prerazil oba plášte počas zjazdu. Paráda, presne to chceš počuť, keď sa tam práve chystáš. Zrazu sa aj najmenší kamienok javí ako potenciálny likvidátor. Vďaka tomu som sa ocitol na priebežnom 5. mieste.

Pre úplnosť – lídri po 24 hodinách boli jasní: na 1000 km trase Michal Dobiš, už stúpal prvý kopec v Bükki. Na krátkej Ján Antl, medzi Tornaľou a Jelšavou. V pároch na dlhej to mali vyrovnané Filip s Denisou a Lukáš s Koenraadom. A na krátkej v pároch? Maroš a Milan s náskokom, aký by im závidel aj pelotón na Tour.


O 6:30 konečne vyrážam. Bezvetrie, ticho, len asfalt predo mnou. Hraničný priechod bol kúsok – trochu to tam vyzeralo, že je zatvorené, ale hasiči mávli, že môžem ísť ďalej. A tak som bol v Maďarsku. Nad hlavou sa črtalo niečo daždivé, pár kvapiek aj spadlo, ale veril som, že východ ma privíta krajšie. Nálada? Tak na pol plynu. Nohy išli, hlava celkom nie.

V jednej z dedín som konečne narazil na otvorenú pekáreň. Vybral som si niečo, čo nebolo označené ako „csípos“, a dúfal, že to nebude horieť ako peklo. Omyl. Hoci názov mlčal, pálilo to ako čert. Ale teplé to bolo a žalúdok bol spokojný, takže neľutujem.


Do Egeru som sa dostal okolo jedenástej. Odtiaľ sa už profil trate menil – lúky a polia ustupovali lesom. A tam sa to začalo – národný park Bükki. Prvé stúpanie bolo dlhé, ale celkom prívetivé. Žiadne strmé záseky ako okolo Štiavnice, len pekná plynulá práca. Zjazd? Radosť! Nie síce hladký asfalt ako z Formuly 1, ale hravé, svižné, aj s plne naloženým bikom. A tak som si v duchu kládol otázku: „Kde do kelu Roman rozsekal tie plášte?"

Odpoveď prišla čoskoro.


Zjazd sa končil v Szilvásvárade, kde som narazil na Milana s Marošom – sedeli na kapučíne a vraj kríza. No dobre, možno skôr psychická úľava, keď zistili, že ich konkurenti Miroslav Petija a Slavomír Rusnáčik ešte len došli do Egeru.

Čakal ma najväčší šok dňa – betónové zátarasy cez celú cestu.

Predo mnou šliapal Matej Melicher – bol už na začiatku druhého stúpania. Po tom, čo som sa chvíľku pristavil pri Milanovi a Marošovi, nás predbehol Lukáš Štefánik. Všetci štyria sme sa zišli na úpätí druhého stúpania, kde sme zhadzovali vrstvy ako na jarnom výpredaji.

To druhé stúpanie? Iná liga. Kvalita asfaltu (či skôr jeho absencia) nám všetkým pripomenula, že sme v národnom parku a nie na Hungaroringu. Zjazd bol divoký a práve tam mi došlo, že tu Roman musel chytiť svoje osudové defekty. V noci by som to teda ísť nechcel – so svetlom na pol plynu by som to radšej tlačil.


Do Lillafüredu sme dorazili všetci štyria takmer spolu – koniec tretieho povinného úseku. Na križovatke sa rozhodujem, kadiaľ ďalej… A zisťujem, že predné koleso je mäkké. Paráda. Našťastie hneď vedľa je autobusová zastávka – servisná zóna ako vyšitá. Vymieňam dušu, kontrolujem plášť, všetko ide hladko, dokonca aj bez páčok. Nafúkam, nasadím, ide sa ďalej.

Po krátkom kopčeku zjazdujeme do Varbó, kde nás chytila zlatá hodinka pri jazere. Bolo to tam také pekné, že sme chvíľu rozmýšľali, či si nerozložíme spacáky, neotvoríme pivo a neugrilujeme rybu. Realita? Nemáme spacáky. Ani pivo. Ani rybu. Tak ideme ďalej.


Po pár dedinách sa zastavujeme v Kazinbarcike – ďalší krmelec. Tu sa lúčim s chalanmi a mierim na hraničný priechod Aggtelek – Dlhá Ves. Myslel som, že to bude krátke a rýchle, ale cesta sa vliekla. A keď som konečne dorazil, čakal ma najväčší šok dňa – betónové zátarasy cez celú cestu.

V prvom momente ma zamrazilo. Fakt som si myslel, že budem musieť hľadať iný priechod – a s 10 km do cieľa by som to asi zabalil. Prvá a jediná vážna myšlienka na DNF.

Našťastie, nebola tam ani noha. Zosadol som, prešiel po vyšliapanom chodníčku okolo prekážky a zrazu som bol späť na Slovensku. Viacerí jazdci, čo prišli po mne, boli rovnako zaskočení – ale aspoň sme teraz vedeli, že keď to nejde autom, na biku to prelezieš.

Za Dlhou Vsou ešte posledný highlight dňa – líška s ulovenou sliepkou v zuboch si to valila popri ceste. Tak som bol svedkom nefalšovaného večerného prepadnutia. Život v divočine.

Na ubytko som dorazil o 21:30. Hodil som Garmin a radar na nabíjačku, dorazil zvyšok jedla, dal si horúcu sprchu a sledoval súperov. Anton Karasinský bol v Hnúšti – kúsok predo mnou, aj keď išiel inou trasou. Za mnou asi hodinu Lukáš Štefánik a Matej Melicher v Tornali. Nastavil som budík na 4:00 s jasným plánom – ak budem mať šancu na tretie miesto na 650-ke, tak to ráno dám, nech to stojí, čo to stojí.

Denný súčet: 255,29 km, nastúpaných 2 894 metrov, moving time 12:17:45, celkový čas 15:09:10. Za deň, ktorý sa začal štipľavou pizzou a končil sa líškou so sliepkou, celkom fajn skóre.

Deň 3 – Dôkaz, že aj s opuchnutou hlavou sa dá dôjsť do cieľa

Budík mi o štvrtej ráno rozvibroval dušu a ako bonus som sa zobudil s pocitom, že mi niekto v noci napchal hlavu do vankúša plného sena. Tvár opuchnutá, nos ako zabetónovaný. Ideálne štartovacie podmienky na záverečný deň pretekov. Prvá medicína dňa: antihistaminikum. Druhá medicína: kontrola súperov.

Anton Karasinský už niekde medzi Mýtom pod Ďumbierom a Čertovicou – jasný odkaz: nespal, valil celú noc. A nebol jediný – Lee Darwel sa zázračne objavil predo mnou. Aha, tak ani on nespal. Ešte dve-tri takéto noci a začnem si myslieť, že spánok je len marketingový mýtus.

Rozhodnutie dňa: vraciam sa ešte pod perinu. Veď sa nejdem hnať za každú cenu – zatiaľ. Vyrážam až o siedmej a zisťujem, že už aj Lukáš Štefánik je predo mnou. Ten práve drtí kopec za Muráňom a vyzerá to tak, že jeho nohy ešte nevedia, čo je to únava.

Situácia po 48 hodinách bola jasná: Michal Dobiš absolútne suverénny na tisícke – už takmer v Oraviciach. Na pároch to ťahali Lukáš Ročšák s Koenraadom Roeygensom, ale Filip Kubík a Denisa Chorváthová boli stále v hre. Krátku trasu ovládali Maroš Kolomazník s Milanom Ruttkayom, ktorí sa zrejme rozhodli, že to pojmú ako kávový víkend.

Nevedel som, či som šťastný, alebo len jednoducho úplne vybitý.

Ja som medzitým nasadol na bike prakticky nalačno – len flapjack a hŕstka orechov, lebo všetko ostatné mi chutilo asi ako papier. Prvá zastávka: Hucín. Potraviny. Zázrak – majú pudingové šišky! Idú dolu hrdlom. Pribalil som aj pagáče. O 8:30 už sedím v krmelci v Revúcej – hotdog a dvojité espresso. Usrknem z kávy – zvoní mobil. Maroš: „Poď ešte 600 metrov, dáme si kávu spolu.“ No veď jasné! Vy dvaja ste si pomýlili ultra s výletom!

Dávam si ešte jedno dvojité a už sa ide. Do Muráňa je to kúsok, ale kopec ma už začína štípať. Milan si to ťahá sám, ja s Marošom konverzačne riešime minulé dni. Hore sa obliekame a potom už len frčíme dolu až do Heľpy. Ach, tota Heľpa, tota Heľpa! Tu ma čakalo posledné výraznejšie stúpanie – sedlo Priehyba.


A teda poviem vám – nádhera! Asfalt, že by sa na ňom dalo večerať. Len tých pár 10-percentných pasáží mi dalo trošku po zuboch. Hore dávam tie pagáče, čo nosím od rána a už sa vidím v cieli. Zjazd dolinou? Klenot celých pretekov! Potok, lesy, výhľady… Keby tam neťahali drevo, tak sa tam presťahujem.

Zjazd sa končí v Liptovskom Hrádku. Posledná dedinka, posledné kilometre. Som v Jakubovanoch. Eufória. Stúpanie k chate? Vážne tam bolo? Neviem, len viem, že som to tlačil na hrubej píle a valil, ako keby ma ťahali za uši. A potom… Bum! 700 metrov pred cieľom. Panika. Reťaz?! Našťastie len spadla. Nahadzujem späť, vydýchnem si a vchádzam do cieľovej rovinky.

Cieľ. Hotovo. Uvarené, dopečené, dorazené.

Tretí deň: 124,18 km, nastúpaných 1910 metrov, moving time: 6:07:45, elapsed time: 7:15:30.

Cieľ – Všetko bolí, ale úsmev sa nedá zmazať

V cieli ma vítajú známe tváre – Maroš s Milanom už vyložení ako na chalupe, pohodička v očiach, spokojnosť na tvárach. Zopár ľudí z organizačného tímu sa pridáva, tlieskajú, gratulujú... A ja? Neviem, čo povedať. Hlava prázdna, srdce plné. „Bolo to epické, ale už ma sem nevolajte!“ zahlásim zo srandy, no všetci vieme, že to nemusí byť navždy.


Vo vnútri chaty stretávam ďalších borcov, čo dorazili predo mnou. Blahoželáme si, ako keby sme sa všetci práve vrátili z inej planéty. A možno aj áno. Po troch dňoch na cestách, s minimom spánku, maximom zážitkov a zadkom ako po maratóne v traktore.

Konečne normálne jedlo! Šošovicová polievka bola ako božské zjavenie – po troch dňoch suchých bagiet, tyčiniek a benzínkových hotdogov mi pripadala ako degustačné menu v michelinskej reštaurácii. Atmosféra v cieli? Príjemná, rodinná, až domáca. Zdieľame zážitky, spomienky, smiech aj ticho. Čas akoby spomalil. Po takom výkone sa totiž nebeží – ani fyzicky, ani mentálne.

V tej chvíli som bol bez slov. Nevedel som, či som šťastný, alebo len jednoducho úplne vybitý. Emócie sa ešte len dobíjali ako starý telefón cez pomalú nabíjačku. Potreboval som čas.

Na druhý deň sa pomaly vraciam do reality. Sadám si na lavičku, slnko ma zohrieva, káva v ruke a hlava plná myšlienok. A tak píšem. Píšem tento text, lebo viem, že na to nechcem zabudnúť.

A teraz poďakovanie

Lebo bez ľudí okolo mňa by to bolo len obyčajné šliapanie do pedálov.

Ďakujem organizátorom Race Through Slovakia, že vymysleli koncept, ktorý nás núti objavovať hranice – nielen na mape, ale aj v hlave.


Ďakujem všetkým pretekárom a pretekárkam, ktorých som stretol, míňal alebo sa s nimi chvíľu viezol. Lee Darwellovi zvlášť – za to, že sme si spolu prešli kus cesty a mojou prvou krízou ešte počas dňa číslo jeden. Ďakujem Marošovi a Milanovi, lebo vždy, keď som ich došiel, dobilo ma to viac než päť espriess.

Ďakujem mojim rodičom, že ma podporovali aj napriek tomu, že som im v noci z lesov písal „všetko OK“ len raz za uhorský rok (a nebojte, dole na juhu tých medveďov fakt asi niet – hádam).

A ďakujem hlavne Zuzke, mojej manželke, a deťom Teovi a Zojke, že ma pustili na túto trojdňovú cyklistickú expedíciu. Boli ste v mojej hlave pri každom zjazde aj každom 12-percentnom kopci.

A čo na záver?

Odporúčam tieto preteky? Bez váhania áno. Či si ich ešte zopakujem? No… Nikdy nehovor nikdy, ale ak áno, tak určite nie zajtra.

Za tie tri dni som nemal ani raz takú krízu, že by som to chcel zabaliť. Vždy som si predstavil cieľ dňa a zvyšné kilometre som si rozpočítal ako výdavky pred výplatou – na drobné, systematicky a bez paniky. Jasné, že to miestami bolelo. Hlavne zadok. Ten si ešte bude pamätať.

Do pretekov som šiel s 1000 kilometrami v nohách od začiatku sezóny a s jediným cieľom – nevzdať to a dokázať to sám sebe. A asi som sa pritom stihol aj zaľúbiť do bikepackingu.