Istrofinal Snežnický MTB maratón

Trať, ktorú mám doslova za domom, patrí do kategórie poctivého MTB a teším sa, že tento rok na nej predvediem dobrý výkon. Aspoň taký bol plán.

Istrofinal Snežnický maratón je dátumom tradične na záver sezóny, ale mne nikdy nechýba motivácia. Po všetkých akciách, keď treba niekam cestovať, ma každoročne nadchne možnosť ísť na štart s bicyklom cez kopec. Ale ešte viac ma teší možnosť, že si trať môžem najazdiť doslova ako profík.

Človek sleduje rôzne „sveťáky“, kde borci trénujú stopy a snažia sa byť rýchlejší. Rozhodne nemám v pláne po nich opakovať a som, myslím si, nohami na zemi, ale raz za rok sa takto pohrať ma jednoducho baví. K tomu ešte dlhodobo stabilné počasie a takmer všetky moje výjazdy v týždni pred pretekmi smerujú niekam na trať. Trénujem najlepšie stopy v zjazde, pozerám miesta, kde treba dať pozor a nechýbajú kopce v pretekovom tempe.


Navyše, na nedávnom maratóne v Topoľčiankach sa mi išlo aj v extrémnom teple pocitovo veľmi dobre, a tak dúfam, že na domácej trati predvediem výkon, s ktorým budem spokojný. A trať by mi mala naozaj sedieť, pretože Snežnica je známa svojím „poctivým“ charakterom, kde v podstate neexistuje žiadna rovina. Na 51 km s prevýšením 1700 m sa buď škriabete do kopca, alebo si to púšťate v zjazdoch, ktorým nechýba nádych divočiny a viete preveriť aj 120 mm odpruženia.


A ešte mám aj ďalšie žolíky. Väčšinou od Lenky nevyžadujem, aby na pretekoch robila nejaký veľký support, ale teraz využívam domáce prostredie. Prvý raz v sezóne mám pripravené náhradné kolesá, mladý mi podáva jeden bidon po 30 minútach (však čo budem niesť 0,6 kg navyše?) a kamoška Nina potom robí support s pitím na poslednom bufete. Jednoducho, všetko mi hrá do kariet. V sobotu to roztrháš, Imro!

To asi bude batohom

Budíček, všetko pripraviť a pekne na biku do Snežnice. Rodinka ide autom neskôr, takže ešte majú čas. Mňa čaká asi 200 výškových metrov cez kopec, ktorým je náš domáci „monument“ do Zástrania. Išiel som ho už asi 1000-krát, takže hneď viem, ako sa mi ide. A teda nič extra, ale to bude určite tým batôžkom s vecami na chrbte, ktorý inak nenosím. Kamarát Peťo mi medzitým vzal číslo, za čo ďakujem.

V Snežnici to už žije naplno, prišlo dokopy cca 500 účastníkov a aj sprievod, ktorý sa chce dostať na štart, rýchlo pochopí, o čom je slávna cieľová „rovinka“. Rozhodne sa neoplatí veľmi obliekať, ak sa chystáte hore k ihrisku, o čom sa Lenka hneď presvedčila. Mladý začuje, že o 11:00 hod. budú detské preteky, takže akčný program je pripravený.


Mám pocit, že konkurencia každoročne rastie a pribúda „race-ready“ učastníkov. Mám na mysli takých, ktorí majú nejaké väčšie ambície, čo je na prejave hneď vidieť. Preteková atmosféra hustne a o 10:00 hod. vyrážame – z kopca. Úvod je vždy viac nervózny, ale to všetko vyriešia stúpania, do ktorých čochvíľa narazíme. Najskôr pritvrdí sklon na asfalte, hlavne neprepáliť a radšej nepozerám po ostatných... To sa mi aj darí, no čísla aj tak atakujú stále 400 wattov. Tých 86 kg jednoducho nepustí.

Kde mám nohy?

Zástranie, rýchly zjazd a znovu poriadne percentá už v poctivom teréne. Chcem sa trochu posunúť dopredu, podobne ako minulé roky. Hodím ťažší a zrazu sa pýtam sám seba: „Kde sú moje nohy?“ Jednoducho nedokážem ísť ťažší, takže mi nezostáva nič iné, len kmitať a postupne mi vystrelí „tepovka“. OK, nič sa nedeje, veď stále sa môžem rozbehnúť, sme len na začiatku.

Stopy mám ale ozaj najazdené, v každom rýchlejšom zjazde sa približujem/ vzďaľujem a najmä časť okolo Vretena do Snežnice si vychutnávam. Doslova preletím aj zjazd pred Snežnicou s množstvom kameňov, pre ktorý som Lenke dal kolesá. Vždy tu niekto dostane defekt a tento rok nie je výnimkou.

Niekedy človek netuší, kde nastala chyba a prečo sa mu ide mizerne, ale dnes mám úplne jasno.

Za chvíľu vidím aj adepta na víťazstvo Ondřeje Rákusa, ako opravuje, rovnako ako kamarát Vlado Hojdík. A určite sa našlo ešte pár ďalších. Výhodou prejazdu cez priestor cieľa je skvelá atmosféra, navyše ideme v cik-cakoch po lúke a všetci parádne povzbudzujú. Kúsok vyššie vidím mamu so psami, ako kričí, vyššie už je môj support tím a mladý mi poddáva bidon, ako sme si nacvičili ešte na našom sídlisku.


Pokračujeme chodníčkom okolo Vretena, kam sa musíme ešte vyškriabať. Nohy stále nikde a bojujem so sklonom, na singletraile sa snažím trochu zraziť tep a dostať ho aspoň pod 180. Kúsok ďalej predo mnou vidím početnú skupinu jazdcov, takže v stúpavej časti zvoľním a na konci zjazdu už mám väčšinu z nich kúsok pred sebou. Ideálna stratégia.

Sme na 15. kilometri a predo mnou je strmá asfaltka na Ostré. Tradičný kopec, kde sa dá chytiť tempo a rozbehnúť k dobrému výsledku. Vidím pred sebou kopec jazdcov roztrúsených ako korálky a pomaličky sa k nim začínam približovať. To je rozhodne dobré znamenie, aj keď na Wahoočku stále nevidím čísla, aké by som si predstavoval.

Táto asfaltka je zradná v tom, že keď sa vyškriabete nahor, čaká vás asi 14-minútový úsek okolo Gašovho vrchu. Ani plytké, ani strmé, ale také „ťahavé“, kde treba založiť a držať vysoké tempo na kamenistej zvážnici. V jednom mieste sa pripoja jazdci z krátkej trasy, takže razom je hustejšie, ale to nebude dlho trvať.

Prichádzajú ďalšie „moje“ miesta, teda zjazd po lúke ku kaplnke, kde sa ozaj oplatí pokochať výhľadom na hrebeň Malej Fatry... Ale nie veľmi dlho, aby ste neskončili pri 60 km/h mimo trať. No a potom sa opäť trasy pri kaplnke oddelia a my letíme ešte nadol do Vadičova.


Sme opäť na asfalte, stúpanie je mierne a postupne prituhuje, ako prechádzame dedinou. A tu definitívne pochopím, že fakt nemám nohy. Začínajú sa cezo mňa sypať jazdci jeden za druhým. A čím strmší úsek, tým horšie. V duchu dávam monológ a pousmejem sa nad „prepracovanou stratégiou“ prípravy.

Síce poznám na trati pomaly každý kameň, získam nejaké sekundy v zjazde, ale v kopcoch strácam minúty a radšej som si mal viac oddýchnuť. Niekedy človek netuší, kde nastala chyba a prečo sa mu ide mizerne, ale dnes mám úplne jasno. Lebo voziť sa aj na „pohodu“ v podobnom teréne dá zabrať a dostalo ma obyčajné podcenenie regenerácie.

Kto tu neatakuje pravidelne svoje HR max, ide pod svoje možnosti.

Medzitým ma ďalší pekný singletrail vypľul na lúkach s ďalšími krásnymi výhľadmi na okolie a po nich pokračujeme už späť na Zástranie. Tam nás čaká zrejme najväčší bonus dňa. Už minulý rok prišla zmena trate a namiesto „krkahájov“ nad Vadičovom prišiel Straník (768,9 m n. m.).

Snežnický maratón sa tak pridal k podujatiam, ktoré tiež majú nejaké legendárne stúpanie a domáci mi určite dajú za pravdu. Od Kotrčinej Lúčky nahor cca 300 výškových metrov s priemerom okolo 7,6 percenta (vrátane menšieho zjazdu), ale najmä na horný úsek od Zástrania budú „cezpoľní“ určite spomínať. Rozbitá asfaltka na mnohých miestach prekračuje sklon 20 % a vy musíte tlačiť predné koleso k zemi.

Škriabem sa nahor a márne klikám do elektroniky ako do Nintenda, ľahší prevod už nemám. Najmä záverečný úsek viac než smelo konkuruje Salzbergu (kopec na 210 km Salzkammergut Trophy) a myslím, že ho na pár miestach aj prekonáva. Vyjdeme na miesto, odkiaľ pravidelne štartujú paraglajdisti, Žilina pod nami ako na dlani a konečne prestávam brúsiť 52-zubový pastorok.


Zjazd zo Straníka vedie po tzv. Stranik Trails, aj keď v trochu odľahčenej verzii a o zábavu nie je núdza, pred spodnou DH sekciou sa už odpájame. Do cieľa nechýba veľa, nejakých 5 kilometrov, ale tie dajú zabrať. Strmé výšvihy a rýchle zjazdy, kde treba dávať pozor, pretože početné rigoly vedia narobiť problémy. Idete rýchlo a všetko je OK, no potom vám razom niečo chytí a začne sťahovať koleso... Veď to určite poznáte. Ale mňa čakal iný zlatý klinec.

Už nechýba veľa, v závere trochu aj roztočím nohy, keď zrazu míňam miesto, kde sa sťahuje drevo a prebehnem po nejakej latke. Okamžite počujem - u cyklistov veľmi obľúbený - sykot. Cítim, ako zadné koleso mäkne a v duchu dávam pár slov, ktoré by sa inak museli vypípať. Z riadidiel vyťahujem knôt, ale musel som chytiť skutočne kráľovský kúsok, pretože ho musím rôzne krútiť a špekulovať, aby vyplnil prázdny priestor. A s ďalším sa mi už babrať nechce, vzadu mám insert a som asi 2 km pred cieľom.

Bombička spraví prácu za mňa, ale pri väčšom tlaku to púšťa. Keď tlak klesne, je ticho, ale tuším, že po čase všetko povolí. Idem opatrne, veď už ozaj o nič nejde a aj keď to spľasne, na inserte dobojujem. Poďme ďalej, čaká ma ešte „cieľová rovinka“.


Zrejme nebude charakteristickejšie miesto maratónu ako tradičný finiš od obecného úradu. Ako vravím, asi nenájdete preteky u nás, ktoré by mali podobný záver a číslo na asfalte 26 % hovorí jasne. Nechýbajú heslá ako „Usmej sa“ a podobne, ktoré radím v danom prípade do kategórie ironických.

Akonáhle sa hmotnosť presunie na zadné koleso, už počujem pravidelný, rytmický sykot. Ten ale preruší skvelé povzbudzovanie (ktoré tiež patrí k tradícii Snežnice), dám ešte jeden súboj a hore už vyjdem na inserte. Kto tu neatakuje pravidelne svoje HR max, ide pod svoje možnosti. Za 2 hodiny a 54 minút mám dobojované na celkovom 40. mieste. Ešte že som Lenku prosil, aby hore vytrepala tie náhradné kolesá...

Celkovým víťazom sa stal Miroslav Michálek v čase 2:20 hod., medzi ženami Veronika Čišecká za 3:07 hod. Čo ma potešilo, to bola účasť, pričom do cieľa došlo takmer 190 jazdcov. Na kratšej, 20 km verzii trate ešte ďalších 217 kúskov. Kompletné výsledky nájdete na tomto odkaze.


Čo ma predtým nezaujímalo, ale teraz maximálne oceňujem, je program pre deti. Výborné zázemie na ihrisku a detské preteky, ktoré sa museli vďaka záujmu ísť aj na viac kôl. Tí menší mali trasu len po ihrisku, väčšie deti jazdili nad ihriskom, kde sme chvíľu „bojovali“ aj my.


Medzitým, ako sa dávam dokopy a bavím sa s ostatnými, mladý stále ešte jazdí po vypáskovanej trati s ostatnými deťmi, alebo blbne v skákacom hrade. Navyše patrične hrdý s účastníckou medailou na krku, ktorú dostali všetky deti v cieli. Chlapci a dievčatá z organizačného tímu, palec hore za celkové zabezpečenie. Myslím, že maratón si opäť získal mnohých nových fanúšikov.


Ja som opäť dostal ponaučenie do budúcna a rovnako nové ciele. Môžem si dať za úlohu konečne niečo zajazdiť na domácich akciách, či už sa bavíme o Neslušskom maratóne, Snežnici a vlastne aj o Dubničáku.

Pôvodne som myslel, že už ukončím pretekovú sezónu. No keďže Stupavský maratón bol pre počasie presunutý na 12. október, tak oddýchnem a ešte si doprajem jednu „naháňačku“ s kamošmi. Ak teda nenapadne veľa snehu.