L'Etape Slovakia by Tour de France

Tohtoročná slovenská verzia L’Etape priniesla identickú trasu ako predchádzajúce ročníky a zároveň slúžila ako moje jediné referenčné preteky z minuloročnej prvej celej cyklistickej sezóny.

Aj preto som bol pred podujatím plný očakávaní, ako a kam som sa za jeden rok posunul.

Príprava - krok po kroku

Žijem v Bratislave, a tak som trasu dôverne poznal. Minulý rok som si tzv. „course recon“, teda prejdenie trasy mimo súťaže, urobil 3 či 4-krát, aby ma na trati nič neprekvapilo. Biely Kríž, Pezinská Baba a stojka na Kamzík sú každotýždenným chlebíčkom snáď každého hobby cyklistu, a tak som mal trasu „v malíčku“. Dokonca až tak, že som si ju zabudol nahodiť do cyklopočítača, čo bol pomerne riskantný, aj keď nevedomý krok a počas neutrálneho štartu som mal z toho zbytočný stres.


Kľúčové aspekty prípravy boli pre mňa dva: laktátová krivka a optimalizácia stravy.

Laktátovú krivku som absolvoval zhruba v polovici tejto sezóny (jún) u Juraja Karasa v ProEfekte. Tá odhalila moje presné wattové a korešpondujúce tepové zóny, a tak som presne vedel, akých wattov a v akých dlhých časových úsekoch sa viem držať. Rovnako som tak navnímal, kde presne je hranica môjho vytrvalostného tréningu – bájna Columbova Z2, ktorú na jazdách s kamošmi ešte nikto nikdy nevidel, ale všetci vieme, že existuje.

Snaha vyzerala márne, až popri mne preletel výrazne silnejší jazdec, ako keby som stál.

Historicky som mal vždy problém s prepálením akéhokoľvek stúpania. To znamená, že do kopca som to napálil vysokým tempom, ktoré som nedokázal udržať, prišiel „výbuch“, vysoké tepy a muselo nastať úplné upokojenie, spomalenie a obrovský prepad vo výkone. Od laktátovej krivky sa mi toto nestalo ani raz (klopem na drevo). Najmä v úvode pretekov dokážem udržiavať stanovené watty, skôr naopak, zvyknem mať silnejšie závery stúpaní. Aktuálne čísla sú zhruba 270 W v trvaní zhruba 15 minút.

Druhým kľúčovým aspektom bolo spoznávanie, resp. akési načúvanie vlastného tela z pohľadu stravy. Začiatkom sezóny som sa na maratónoch v Prievidzi aj v Seredi sústredil na donekonečna pripomínané sacharidy a to až do takej miery, že som zabudol na všetky ostatné zložky potravy. Výsledkom boli také silné kŕče, až som musel zosadnúť z bicykla, Prievidzu som ani nedokončil.

Solničkové GIF-ko od spolužiletky Kiky naznačilo nedostatok soli, googlenie potvrdilo pravdepodobný nedostatok sodíka. A tak som si do bidonov začal pridávať obyčajnú kuchynskú soľ. Výsledkom bol síce menej chutný, ale zároveň aj menej sladký joňťák a kŕče úplne zmizli. Takisto som do stravy počas pretekov pridal kofeínové gély, ale o tom už o chvíľku. Správnosť mojich rozhodnutí mi až neskôr potvrdil aj podcast Martina Čupku s názvom Jedz ako profík, ktorý odporúča práve tieto dva doplnky k sacharidovej strave počas výkonu.

V deň pretekov som kvôli môjmu zrýchlenému metabolizmu vymenil ovsenú kašu (vyšší obsah vlákniny) za chlieb a džem (nižší obsah vlákniny), čo sa tiež potvrdilo ako správne rozhodnutie.

Priebeh - emočná sínusoida

Už od neutrálneho štartu spred Eurovei sa objavilo zopár príliš ambicióznych jazdcov, ktorí zbytočne kľučkovali a spôsobovali v balíku nervozitu. Odhliadnuc od toho je však prejazd mostami Apollo a SNP výnimočný, keďže sa tam inak cyklista nedostane.

V minulom ročníku balík došiel takmer v úplnom celku až pod prvé ostré stúpanie na Strminu, keď pretekári zaberali jednoliato takmer celú šírku vozovky. Tento rok sa balík začal naťahovať ako slíž takmer od prvej minúty ostrého štartu.

Vplyv protivetra, resp. bočného vetra sa naplno prejavil po výjazde z mesta (okolie VW), kde som sa pohyboval na konci hlavného balíka. Viacnásobné dolepovanie hlavného pelotónu ma stálo veľmi veľa síl, čo potvrdil aj na poplach bijúci cyklopočítač vysokými tepmi.



Do Borinky som vchádzal ako posledný, v hlave panika, že som posledný z celých pretekov. To mi ešte nedocvaklo, že sa pelotón roztrhol. Ako klinec do rakvy tejto minikrízy bolo, keď mi spadla reťaz, a tak som si zopakoval všetky vulgarizmy, ktoré pozná slovenský jazyk. Pán na plote len neveriacky krútil hlavou. Ani moje kajúcne ospravedlnenie ho nijako nepotešilo.

Reťaz som nahodil a s ním aj tempo stanovené laktátovou krivkou. Hore Strminou som predbehol 3-4 cyklistov, naopak, mňa predbehli asi 2-3 silnejší jazdci, ktorí pravdepodobne ostali zaseknutí v odtrhnutom pelotóne.

Cítim sa ako pretekár Formuly 1 - lížem ušami zvodidlá, idem tou najširšou stopou...

Prefrčím popri občerstvovačke na vrchu Strminy a po opatrnom prvom zjazde na Košarisko som za horizontom pred sebou videl skupinku zhruba 6 jazdcov, ktorú som sa v šliapavom zjazde snažil dobehnúť. Snaha vyzerala márne, až popri mne preletel výrazne silnejší jazdec, ako keby som stál. Nastúpim do šprintu a skúsim sa ho zaháknuť. Darí sa mi to, teším sa. Možno ich dobehneme!

Keď mu mierne dojde a zvoľní v šliapaní, zo solidarity - aj keď som tušil, že sa do toho púšťať nemám - ho prestriedam a chvíľku ťahám ja. Idem do Z5, Z6 až Z7 a po krátkej chvíľke znova striedam, zaháknem sa. Približujeme sa k skupinke, zdá sa, že sa nám podarí ich dotiahnuť. Striedanie zopakujeme, ale po ňom neznámemu už len zakričím, nech ma nečaká, lebo som hotový.

V diaľke vidím, ako skupinku dobieha a mne je jasné, že ma delí 50 metrov od šetrenia síl za Lozornom a ostávam sám ako kôl v plote. Nálada rapídne klesá. Do ostrej, 90-stupňovej zákruty na hlavnú cestu v Lozorne odbočujem sám a dlho za sebou nevidím nikoho. Snaha v zjazde ma stála veľa síl a aby som nevybuchol, musím výrazne zvoľniť, plus som nevidel zmysel v šliapaní po rovine osamote, pričom bola len otázka času, kedy ma niekto dobehne. Vtedy som si povedal, že vyšliapem na Pezinskú Babu a tam to zabalím.


Pred Jablonovým ma dobiehajú dvaja, pár desiatok metrov za nimi vidím, že sa blíži skupinka asi 12-ich jazdcov, a tak čakám až na nich. Zaháknem sa a držím s nimi tempo po Babu. Tú všetci šliapeme svojím tempom, najprv mi ujdú, potom viacerých z nich dobieham, v záverečných pár serpentínach dupnem do pedálov cez Z4 až do Z6 a mám dobrý pocit zo silného záveru. Pod vrcholom míňam občerstvovaciu stanicu, viem, že na horizonte ma čakajú spolujazdci zo Žiletiek s bidonmi (vďaka Kika, Duďo, Rišo, Maťo). Tesne pred výmenou bidonov ešte siaham po kofeínovom géli, nálada sa znova zlepšuje, potešia ma ich vysmiate tváre aj povzbudzovanie a idem ďalej.

Prehupnem sa cez horizont do dôvodu, pre ktorý sa za mňa všetkými 10-imi oplatí investovať do vyššieho štartovného - prázdny zjazd z Pezinskej Baby po novom asfalte. Na chvíľu sa cítim ako pretekár Formuly 1, lížem ušami zvodidlá, idem tou najširšou stopou, akú mi vozovka dovoľuje, znova sa cítim fantasticky, míňam viacerých cyklistov.

Na začiatok Pezinka vchádzame v skupinke asi 6 jazdcov, ktorí sme sa postupne zbehli, medzi nimi aj traťoví marshalli Uličný a Rojtas. Prehodíme zopár slov a púšťame sa do „Karpatského Strade Bianche“ pomedzi vinice. Technický úsek plný ostrých odbočiek, štrku, krátkych stúpaní aj zjazdov zvládam komfortne a po trestajúcej panelovke na konci Limbachu a pozdrave kamošom z WLRM štartujem najdlhšie stúpanie pretekov.


Mal som z neho obavu, pretože minulý rok som nonstop trpel z Limbachu až do cieľa, už som absolútne nevládal. Tentokrát však cítim silu v nohách, cyklopočítač ukazuje odjazdených cez 90 km a ja začínam cítiť, že už som skoro „doma“. V stúpaní na Veľký Javorník míňam ďalších 2-3 cyklistov, na krátko sa zastavím na občerstvovačke pred záverečným stúpaním na Biely Kríž, doplním rýchlo čistú vodu, oblejem sa a dupem ďalej. Dobré nohy neskôr potvrdili aj PR-ká z Limbachu v podstate až na Kamzík.

Prehupnem sa cez Biely Kríž a čaká ma už len nepodceniť zjazd, keďže ho poznám naspamäť a viem, že ma čaká už len jedno záverečné párminútové utrpenie v podobe steny na Kamzík. Miestami ma vystrašia oprotiidúci nesúťažiaci turisti a cyklisti, z minulého roka si takýto úkaz nepamätám. Zjazd však zvládam, vrátane prejazdu cez provizórny most popri odbočke na Kačín, ide sa mi výborne. Tesne pred ostrou odbočkou z lúky na Kamzík míňam cyklistu, ktorý sa ma drží a začíname spolu záverečné stúpanie.


Na Kamzík som šliapal už presne 50-krát a dokonale viem, čo si v ňom môžem dovoliť. Idem na hranu a za hranu Z4, dychčím, cítim, že mi cyklista dýcha na chrbát. Pri čistinke a 180-stupňovej zákrute si mierne vydýchnem pred ďalším ostrým stúpaním, zaberiem a zrazu počujem už len svoje vlastné dýchanie. Záver idem v tempe, sledujem už len to, či sa mi podarí stiahnuť niečo z minuloročného času. Prechádzam cieľovou rovinkou sám v pološprinte a myslím si, že áno.

Koniec dobrý, všetko dobré

Nakoniec mám len o minútu lepší čas ako v minulom ročníku, ale vzhľadom na výrazne náročnejší úvod pretekov a môj silný záver som celkovo veľmi spokojný. Zároveň však vnímam, že ak chcem urobiť veľký krok vpred, budem potrebovať väčšiu profesionálnu pomoc v tréningu. O tom ale zas niekedy nabudúce.


Za svoju 1,5-ročnú „kariéru“ hobby cyklistu som absolvoval 6 rôznych pretekov a L´Etape je zďaleka tým najprofesionálnejším amatérskym cyklistickým podujatím z nich. Od technického zabezpečenia a upratania trate, cez uzavreté cesty až po vysokú kvalitu občerstvovacích staníc môžem toto podujatie všetkými desiatimi len odporučiť. Snáď sa tam o rok vidíme znova!